Dead poets society

Čo je to za pocit vedieť a byť obmedzený časom? Vedieť ,že sa stratíš s pred mojich očí, a ja ťa nebudem môcť objať, dotýkať sa ťa. Chcem vypnúť ten železný sled myšlienok a predstáv a milovať ťa srdcom, bezbolestne a odovzdane. Čo bude keď odídeš? Už nemáme moc času. Láska otvor svoje srdce, a nechaj ma vlievať sa do neho. Aj naďalej, čas je nekompromisný protivník a ja s ním neľútostne prehrávam boj. Strácaš sa mi. Neexistuje pre mňa rozprávka s krásnym koncom? Dotyky sa zmenia slová, šťastie na rady písmen. S rovnakými slovami, milión krát. Budem s tebou stále, každý deň, nech budeš hocikde, sľubujem. Držať ťa za ruku a pozerať sa ti do očí, hodiny. Zvládnem to ale? Nemôže to byť v horší čas, vtedy keď ťa najviac potrebujem ťa stratím. Je ťažké existovať s nožom v srdci, bolí ma uvedomovať si, pýtať sa čo bude. Cit stále silnie, puto sa sťahuje, hoc je pre teba vetrom, si jediná ktorá my ten nôž vie vytiahnuť bez toho aby ma zabila. Nech sú slová akékoľvek, tých očí sa nezbavíš, nech sú vety akékoľvek, čítam inde, v tej knihe ktorú si mi otvorila a ja sa nechcem dostať na jej koniec...Príde deň, povieme si ahoj a ja sa zbláznim, zošaliem, umriem stane sa zo mňa netvor. Niet čas strácať čas, ktorý nám podráža nohy, vždy naopak, vždy proti. Nič nemôžem zmeniť, neviem proti tomu bojovať a ubrániť sa času, láska pomôž mi. Pomôž mi ju nestratiť. Tretí krát to nedokážem. Ja viem ,že som ťa chcel udupať, zadusiť ťa v sebe, láska, ale ja to nedokážem, si silnejšia ako ja, ako myslenie, ako pravidlá, ako všetko vo mne. Tak mi pomôž, poraď, povedz ako. Pokusi, pomaly, na kusy. Ako zastavím čas? Ako ju nestratím?Ako....