Dead poets society

Treští mi v hlave, ostrá bolesť sa rozlieha všade po tele od končekov prstov po vlasy na hlave. Je fyzická nefyzická. Bolí ma srdce no infarkt to nebude..Sedím sám v prázdnej izbe. Sedím a hrdlo mi zviera hrča veľkosti jablka, hanbím sa. Oliver začal písať preto, aby sa vyprázdnil lebo nemôže mať to božské stvorenie. Za strachu, útek pred realitou ktorá mu nedala spať a stavala múry pred osudom. No láska bola silnejšia ako akákoľvek prekážka a my sme zvládli to čo sa iným zdalo nemožné. Nikto nám neveril, urážali, robili si srandu..No my sme tu. Sme tu a v rukách držíme opraty lásky nevídanej. Milujem no ubližujem, poznám riešenie no napriek tomu ostávam prikovaný ku skale..Mám to po čom by každý muž túžil. Prekrásna, múdra, vášnivá, verná..jedinečná...a ja ju už neviem robiť štastnou tak ako kedysi, ak vôbec..Ak bola bolesť hnací stroj tak vo mne znova horia jeho plamene, tie ktoré človeka ženú ako vlak za cieľom v nedohľadne no plynule aj keď sa občas vlak zastaví, dojde do ciela...Tým mojim je šťastie. Tvoj šťastie a slzy..No nie tie sladké..Cítim sa dnes tak chudobne, dúševne..Ako som mohol dopustiť zobrať si titul po ktorom sa vždy túžil? Štyri mesiace snahy, pokusov, boja o teba. Ty si bola pyšná aký som užasný a ja spokojný ,áno takýto chcem byť. No teraz? Keď mi prvý krát zaznelo od teba...Myslel som, že snívam..No nie. A spôsobil som to sám.. Dnes som si uvedomil ,že už nie som tvojim princom z rozprávky. Zrútil sa mi svet. Keď som ťa pred mesiacom uvidel, nedokázal som to pochopiť. To čo sme cítili bolo neotrasiteľné, láska rozkvitala s našimi krokmi..Vtedy som nechodil po zemi ako ostatný, lietal som nad ňou až vysoko v nebesiach. Už som nebol princ, bol som kráľ a ty moja kráľovná. Všetko nám ležalo pri nohách. Keď som ťa miloval a ty si povedala ,že toto je nový začiatok..Začiatok niečoho čo nedokážeme pochopiť pre tú veľkosť a silu. Okamihy keď krv bola spoločná, rozmýšlali sme ako jeden, smiali sa naraz, plakali...sladko. Dnes je tiež nový začiatok no ten vynútený. Tento neprišiel sám. Doviezli ho z kráľovstvá ktoré som skoro zničil..Oliver..Točí sa mi hlava znova a ja premýšlam nad liekom ktorým si ma zachránila od sanitky...Stále to nedokážem pochopiť..Keď láske moc ubližuješ a nevážiš si ju, tú právu, vystrelí do teba šíp aby si sa prebral. A ten ma zasiahol priamo, nekompromisne...V momente keď sa všetko vzďaľovalo, srdce ma bodalo, nedalo sa dýchať si ma objala..Bol som milimeter od ďalšieho záchvatu, cítil som to že to ide znova..No keď som videl teba ako si ma objala, videl ten strach v tvojich očiach a lásku, už nie ten odpor. Všetko sa začalo vracať. Kto to nezažil neuverí.. Bol to okamih niečoho nebeského, taký ktorý mi ukázal že romantici musia aj naďalej žiť, kupovať ruže a púšťať Claptona...Bez lásky je svet stratený, bez neho sme stratený...Pichá ma pri srdci, už skoro nevidím cez slzy, treští mi v hlave...Zmením sa a znova príde Oliver..