Dead poets society

Snívam sen o tebe, sen v ktorom je všetko naopak. Neexistuje minulosť ani budúcnosť, len teraz, tento okamih, moment, táto sekunda. Chvíľa keď ťa držím za ruku. Keď čítam tie krásne slová od teba, neverím, že je to nemožné. Ďalej snívam svoj sen o tebe, náhodný, neuveriteľný a paradoxne tak krátky. Aby nebolo všetko ako má byť, nie dnes, nie pre mňa.. Dnes, dnes je ten deň keď pečatím zlom, koniec, apokalypsu v nás, pretože viem, že tú obeť zloží len jeden. Ešte 90dní, toľko snov mi ostáva a potom sa prebudím. Nepočujem hlasy, ktoré mi hovoria, že čo robím nie je správne. Nemám vpravo, vľavo. Mám teba. Môj sen, krásny, zvodný, plný vášne a nehy. Dovtedy kým do teba neprenikne pomaly, nenápadne, spoločnosť. Okolie...Hlasy a tváre. Vtedy pre teba sen končí. A ja chcem kričať, nadávať, stať sa amorálnym, asociálnym pohanom nech vidia, nech vedia a cítia, že môj sen chcem snívať naďalej a oni parazitujú, ničia a plienia bez ohľadu na to čo my byje v hrudi. Azda im nie? Predložme zrkadlá každému jednému, nech hľadí do tváre sebe. Vari ja chcem ničiť cudzie sny? Azda sa vkrádam v noci do postelí, do hláv a kradnem vám sny? Tak prečo? Pálite na mne ohorky, vpúšťate mi do žíl jed, veď predsa od vás nechcem nič len pokoj. Tak pokračuje sen, útržok z dňa, môj časom obmedzený liek na pár hodín. A ty spíš, niekde tam, kilometre vzdialená a ja nemôžem uličkami, po špičkách odhrnúť ti vlasy a pobozkať tvoju tvár. Spíš a netušíš čo sa deje vo mne, neveríš tomu, čo sa valí z mojich úst. Kto poškvrnil tú dušu toľkou neistotou a zabil v nej dôveru? Ľudia sú ignoranti, nikoho nič neserie a napriek tomu, na ostatných ohľad neberie...Kto sa stará čo bude potom? Prídem, zničím zahodím..A zato musíme platiť daň? Za ignoranciu a pokrytectvo? Ďakujem, neboj sa ja neodchádzam, len sa vzďaľujem, vzdialenosť nie je prekážka. Nie je odísť a odísť. Je rozdiel odísť a opustiť. Čo plánuješ? Vieš?