Dead poets society

Duša stratená v hlbinách mora, ktorá počuje hlas z výšky, možnosť vstať z bahna sa vrhnúť do nového života. Prebúdza sa zo sna ,otvára oči po tom ako ružové okuliare sňala pravda a láska. Krutými slovami hodnotou neoceniteľnými sa roztrieštil pancier pomyslenej dokonalosti. Vidím ju stať vo výške nosiac ortieľ čistoty a skromnosti. Neskazená, úprimná...Nemožno vyčísliť sumou, nemožno slovami opísať jej cennosť, nežná ľalia, v momente všepohlcujúci plameň. Dokonalá..Po lane ťahám svoje mŕtve telo z bahna, spodiny...Očistec pre dušu, renomé pre človeka. Chýbajú slová vyjadrujúce úctu a pokoru, tie ktoré pomenujú strop, miesto až kde siaha..Kľačím na kolenách s hlavou pri zemi vyjadrujúc obdiv k človeku ako si ty..Dumám a vnútro plače zo samého seba, keď padli múry slepoty na povrch sa vyplavujú výčitky, halda momentov, spomienok. Okamihov ,ktoré mali byť inak..Nemožno poprieť vyššiu moc, z výšky splietajúcu nitky...Ten ktorý mi priniesol do života osvietenie, eufóriu radosti....Len vďaka tebe viem premaľovať seba v seba, nájsť to dobré vo vnútri a začať žiť. S tebou sa otvára nebeská záhrada na dosah od mojej ruky, s tebou viem byť tým kým som. Pre teba chcem byť sebou samým a plniť tvoje priania s cieľom vidieť hrdosť..Hlavou kolujú myšlienky o tom kde si bola doteraz? Tisícky dní po svete blúdiaci tieň bez duše, áno...Tak ďaleko bola pravda, v nedohľadne a ty tak blízko mňa no predsa na míle vzdialená. Prečo osud zamiešal karty tak neskoro? No podstatné ,že predsa. Trhá mi žili fakt, že dnes ti s tváre zmizol úsmev a ja som bol toho príčinou. Snaha priniesť ti do života šťastie dnes zmizla spolu s ostatkom pozitív. Trpím za seba pre teba a viečka nejdú zavrieť..Ďakujem niekomu, kto zariadil stretnutie..Šťastie v tejto chvíli samoty za dar najkrajší v živote..Cením si každú sekundu strávenú v tvojej blízkosti, okamihy neotrasiteľnej istoty, ruka v ruke, formujúc ma v lepšieho človeka..Ďakujem ti za možnosť kráčať vedľa teba, to čo pre mňa znamenáš ti nepoviem...Nepoznám také slova..