Dead poets society

Obraz pre očami stráca čírosť, farby sa stmeľujú v jednu, umieram..Vnútorný chaos ma páli a bodá srdce mi ide vyskočiť z hrude, čo sa deje? Nechápem nepoznám ten pocit nevoľnosti. Blúznim pri tom nespím. Myšlienky, milióny strieľajú do mozgu ktorý spí a nevie reagovať tak hlava trpí a krváca zo všadiaľ sa valí krv. Litre všade navôkol. Čo sa mi stalo? umieram? Necítim bolesť, nie hmatateľnú nevidím a nepoznám dôvod tohoto šialenstva. Telo kričí, stoj zastav nevládzem no ja neviem ako. Kto mi dá recept na reset? Hľadám vôkol seba osobu, liek, činnosť. Obklopuje ma len prázdnota, nekonečný vesmír zahmlený v ubohosti. Len obal, skorábka človeka chodí, rozpráva snaží sa usmiať. Niečo mi chýba niečo som stratil ,ale čo? Istota, radosť, fantázia, energia. Všetky utekajú pred strachom z novo nadobudnutej choroby ktorá ma celého pohltila a hádže s mojim telom zo strany na stranu ako loď na rozbúrenom mory. Držím kormidlo no ruky sú príliž slabé aby ma viedli správnou cestou. Otváram oči, cez kvapky potu sa snažím zaostriť. Pátram po svetle ktoré ma povedie skrz prekážky...Tma. Všade kde moje oči dovidia, sivá periféria.. Spím? Zobuď sa vstaň zachráň sa kým môžeš..No ja nemôžem. Okovami prikovaný k posteli, chladný kov spína moje končatiny. Trhajú mi srdce z hrude, šialeným plačom umieram... A ty si tak ďaleko..