Dead poets society

Kto ťa dokáže poraziť? Kto je silnejší ako ty? Nepoznáš súpera. V koloseu padajú ľudia nie smrťou, nie mŕtvy. Pokorený, pochopený, tí ktorý sa zbláznili z teba. Ako drak lietaš medzi nami a rozosielaš svoje bláznovstvo, to krásne bláznovstvo. Nedá sa prekonať, nijak. Sama a predsa taká silná, sebavedomá. Vedomá si svojej neprekonateľnosti. Sama proti stovkám, tisícom, miliónom. A predsa stále víťazná. Neporaziteľná v boji so šeďou ľudstva. Maľuješ svoj obraz božskosti. Ktorý len blázon dokáže pochopiť a nájsť v ňom sám seba. Keď zahodí zdravý-chorý rozum a nechá sa tebou prebodnúť. Utopiť a vytiahnuť z hlbín ,aby bol lepším. Aby neprežíval ale žil, daroval, rozdával teba, tvoj odkaz navôkol a tomu s kým bol okovami s kvetín a šťastia spojený v jedno. Keď dvaja ľudia stanú sa jedným, ich telá spočinú na obetnej doske ,aby zomreli samotou s predurčením, pergamenom v rukách s poslaním znovuzrodiť sa ako jeden človek. Nie sú pravidlá, návody, rady kde a ako. Lebo len ty vieš miesto určenia stretnutia sa očí. Si veštkyňa, prorok ktorý na sekundu určuje nám miesto kde sa začne ľahkosť nášho bytia. Život pre život. Život pre nás. Nás dvoch. Dvoch pre jedno, za jedno, dvoch a navždy jedno....A ty si bola nájdená pre mňa, ja som bol stratený a zatratený ,aby si ma našla a zobudila moju dušu a srdce pre teba. Podpisujem doživotnú dohodu, bez váhania vrývam písmená nožom do svojho srdca ,aby ich nikto nemohol vymazať. Drž ho v dlaniach, vlož k svojmu, aby dve byli v jednom, za jedno, navždy...