Dead poets society

V jeden deň som dostal dar, stal som sa kráľom a mal som všetko. Teraz nestíham písať, nestíham z úst drať slová ktoré potrebujem povedať nemému poslucháčovy. Je noc...všade vôkol je ticho. Márne pátram po slastiplnej hudbe z jej pier. Len zvoní zvoní...Ja čakám úpenlivo čakám ,že môžno vidá aspoň hlások...márne. Sám v tme. Bojím sa bojím teraz je všetko naopak už nebojujem o šancu ale o prežitie..mám všetko a všetko visí na vlásku. No láska predstavuje vlások tak verím v jeho silu, vždy som veril. Preto som Oliver...ten bláznivo milujúci ochotný obetovať čokolvek. Ten čo znesie aj modré z neba a pritom nedokáže splniť drobné prianie. Musíš sa vyliečiť Oliver...Musíš dospieť aj keď sa bojíš ,že stratíš energiu veriť vo vyššie city, ver v lásku v ktorú si vždy veril a ktorá ťa doviedla za ňou. Mám všetko preto už naďalej nemôžem byť dieťaťom..Prosím ťa Oliver neber mi moju budúcnosť, potrebujem tvoju pomoc. Svet mi leží pri nohách keď som s ňou a ja budem ležať pod svetom a jeho ťarchou ak mi nepomôžeš...V  živote som počul mnoho, mnoho ma zranilo a mnoho ostalo na smiech. No v tento večer ma preťal meč silou tak neuveriteľnou akú nikdy slovo ešte nemalo..Dostal som nepísané ultimátum. Zabijem ťa Oliver oná musí prežiť, ona je láska tak to pochop...Ona je symbol, je cesta, ona je svetlo. Musím zničiť časť seba, aby som mohol putovať ďalej ruka v ruke s tou po ktorej som celý život márne pátral a ktorá mi otvára cesty do miest ktoré poznajú len vyvolený. Nie je láska a láska, ja poznám dobré tú vsugerovanú fikciu. Kto chce nájde, no aj slepý nájde zrno..Len vytrvalosť a dôvera prinášajú pravé agapé. Dlho som čakal, dlho som hľadal no vzdal som sa, umieral si Oliver. Deň po dni si umieral, posteľ po posteli som ťa zabíjal tak ,že s teba už neostalo skoro nič. Ona ťa zachránila, ona postavila na nohy len vďaka nej žije Oliver. Len vďaka tebe som pochopil ,že láska je cit ktorý je prisúdený len tým ktorý v pravú lásku naozaj veria...Odpusť nám láska...ver v nás.