Dead poets society

Myslím ,že ma prepadli. Niekto, ukradli mi chápanie vecí, činov, myšlienok... Nedokážem pochopiť tvoje dôvody. Je to snáď egoizmus? Fabulujem? Okradli ma, rád by som to chápal, ale nedá sa tvoje á má moje bé. Nech argumenty sú akékoľvek spravím len krok a som za ním. Pri vlastnom dôvode prečo. Nie nie je to egoizmus, ja myslím na teba, chcem ťa preniesť do výšok kde živým  nie je dopriate žiť. Medzi anjelov, hore, do neba. Na miesto kde nie je zlo, bolesť, lož a faloš. Do nášho neba, tam kde môžeme behať, smiať sa, milovať. Prečo to je zlé, prečo práve pre teba. Pre tú ktoré je môjmu srdcu najbližšia, ktorá je jeho súčasťou. Nechápem a nepochopím. Snáď aj môžem? Po toľkom sklamaní, tápaní, bezvýslednom hľadaní....Náhodou, nechtiac, ale predsa. A bola si tu, vyrástla z prachu ničoty, kvet nepoznaných krás, strom s ovocím nadpozemnských radostí. Len šíp ťa minul a mňa zasiahol dokonale, prestrelil mi srdce a ostal v ňom. Kde mám hľadať odpoveď nato prečo sa ten malý anjelik netrafil? Azda to bol osud? Nechápem, opäť, sled udalostí vymykajúci sa možnostiam chápania obyčajných ľudí. A tak nechápavý, zamilovaný nechávam sa unášať prúdom rieky, ktorá je miestami kľudná, miestami rozbúrená z vášní nami spletenými, miestami nerozhodná keď jej delta smeruje na všetky strany, no napriek tomu sa s ňou milujem na každom centimetri jej vlhkého tela. Kochám sa jej blyštiacou hladinou, ponáram sa do nej ,aby som sa v nej mohol utopiť...Spojený, napriek tomu čo nás čaká, obaja to vieme....Blíži sa rozpálená púšť plná úskalí. Tá ktorá moju rieku udusí a zanesie preč... ,,a cestou na západ sa mi tratila z očí, tá vďaka ktorej môj svet bol svetom bez tieňov...“