Dead poets society

Je láska adekvátna k veku? Minulosť vyvráca prítomnosť..Na toto som čakal. Premýšľam či v dobách rád na banány a dlho pred nimi človek mohol milovať skôr ako v dnešnej dobe pokroku, urýchlenej...Či počúvam hlavu alebo srdce výsledok je rovnaký. Láska nemá vekovú hranicu. Či môže, musí, má byť tá pravá. Zatvorím očí, nechávam srdce vidieť a v tej chvíli viem ,že som sa rozhodol správne. Že to čo od začiatku cítim je to správne, áno. Primladý? Kto je? Hlúposť. Môj život má len jeden smer, verím že tento je ten pravý a už ho nikdy nechcem zmeniť. Adolescentne pobláznená sexualita prudko zabrzdila na jednom mieste. Vraj muži premýšľajú rozkrokom, ďalšie áno. Srdce, hlava a rozkrok rozhodnuté. Nie z minúty na minúty, časom. Viem, že chcem zostať len s tebou.S tebou sa každé ráno prebúdzať, teba vidieť každý deň, s tebou lýchať do postele...Dotýkať sa, cítiť, milovať, maznať, ochraňovať...Len teba. S tebou chcem sedieť na lavičke a kŕmiť holuby, tvoje vrásky chcem považovať za to najkrajšie na svete. V rozboroch čo od lásky má človek očakávať, čo mu má prinášať, hoc povrchných a hlúpich diagnózach toho najkrajšieho a najsilnejšieho citu nachádzam to čo som potreboval. Uisťujem sa, toto sklamanie by som nezvládol, na to ťa milujem príliž. Možno predtým, detská, prvá druhá "láska", no teraz nie. Neexistuje vec ktorou by som si bol istejší, nič nie je také určité ako ty...a ja. Ostaň len mojou, navždy. A ja ti na Zemi stvorím nebo, o akom sa ti nesnívalo.