Dead poets society

Dnes je ten krásny večer, kedy spievam a skáčem ako blázon po planétach, lietam vesmírom, som všade prítomný vzduch. Sladký pre teba, aby boli tvoje dni krajšie. Moje ja vyskočilo z pod temného poklopu ničotnosti a utekám ulicami, bezohľadne narážam do ľudí a smejem sa. Smejem na všetkých, ja blázon. Áno, pozerajte sa a čudujte čo mi je. Ja milujem! Bez ohľadu na beštie naťahujúce svoje ruky za mojim šťastím, zmizli prekážky, som hluchý. Nepočujem urážky. Názory, námety na šťastie...Načo? Blázon svoje šťastie už našiel. Ďakujem nechcem sa liečiť a z čoho? Milujem a môj smiech sa plavý svetom, búra barikády , ruka v ruke s láskou ničí všetko čo im stojí v ceste. Im. Milencom na ceste blahobytu. S kapsami plnými nehy. Stratili sa zbytočnosti, nevidieť, nepočuť, neroznávam vás. Prepáčte , pochopte ma. Som len bláznivý mladík tak ma nechajte tancovať ulicami vášho šedého mesta. Každý krok vnáša farbu do života, maľujem si svoj obraz sveta, môjho. S tebou. Nášho. Pre nás. Ó, bože asi som zošalel. Nie, nie, ja ti zato ďakujem. Prepustil si svojho anjela len pre mňa. Už nikdy nebudem pochybovať. Prepáčte teraz nemôžem brať ohľady, ako by aj? Koncert len pre nás. Nekončiaci tanec, nohy nebolia, radosť nepozná únavu. Kvapky mi klopkajú po šatách, slzy šťastia z neba padnuté na zem. A ja ich nechám zohrievať moje telo, predsa ja už som mimo, ušiel som pre nedostatok priestoru pre radosť ktorá zo mňa tryská na všetky strany. A to je len počiatok, vyčkajte času. Nechávam všade ten odkaz, odkaz pre všetkých. Spáľte tie sivé róby, kvety rozkvitli tak k nim privoňajte. S kyticou, plnou lásky , lesknúcou sa od sĺz, tých z neba. Kráčam ti oproti s úsmevom na tvári a srdci na dlani, nech sa páči, pre teba. Nekonečný voľný pád, vlasy mi rozráža vietor na všetky strany a ja padám do výšok...Do hĺbok nekonečne vysokých padám. Umieram smädom v rieke, umieram. Tak kto sa tu zbláznil? Oliver preboha! Ale kdeže pre boha. Pre ňu. Ona ma zbláznila radosťou, opila láskou , zakliala nadšením. Už sa nebudem skrývať, zabije vás závisť, vás...Pochybných, nedôverčivých...So smiechom v hrdle vám ho nalievam za času. Do plna, kým to moje telo zvláda, smejem sa pochybnostiam. Vy predpotopný veštci. Kto je teraz na vrchole? Meter za metrom som liezol naň krvavý, doráňaný, nevedomky som cestu začal. Kto je teraz hore? A kde ste vy keď sa s ňou milujem uprostred vesmíru, nevšedne krásnou. Utopený na dne rieky, všetci ktorých slovo padlo krivo na náš štít sa rýchlosťou blesku so silou lásky vrátilo majiteľovi...Milujem ťa láska, navždy ťa milujem. Tak sa drž mojich krídel a budeme spolu letieť naďalej. Ponad všetko, my. Ja a ty, my dvaja , spolu. Neporaziteľní, nedostihnuteľní, zamilovaní....Ja viem ,že raz áno, raz to príde a z tvojich božských úst príde pečať na radosť..